Všetko okolo mňa

Ďakujem za privítanie. Toto je moja prvá prvotina....


Ráno som radšej otvorila oči skôr ako mi zazvonil budík. Cítila som sa unavená, ale vzhľadom na moje sny som sa ani nezačudovala, však sa to deje už niekoľko týždňov.

Ranný rituál prebehol tak ako vždy, pozdravila som svoje dve miláčikovské slečny a išla na autobusovú zastávku. V autobuse som si sadla hneď vpredu a sadla si ku oknu. Začala sa mi mierne točiť hlava, čomu som nepriladala veľkú dôležitosť. Čím menej zastávok ma čakalo, tým som sa cítila horšie a tak som siahla do svojej kabelky po vodu, napila som sa a viezla sa v hegotajúcom autobuse ďalej.... vystúpila som, aby som mohla prestúpiť do iného autobusu.... keď tu zrazu som cítila, ako ma jedna pani chytá za ruku a neskutočne si mrmlala a nerozumela som jej. Mala som kolena asi 15 centimetrov od očí, oblieval ma studený pot. Áno, myslíte si správne, že si nepamätám nástup do autobusu a nepamätám si, ani čo sa dialo dovtedy, kým má neznáma dobrá duša nechytila za ruku. Sedela som uprostred autobusu na špinavej podlahe. Do práce som sa ledva dotackala, no celý čas, čo som tam strávila, bolo čakanie na odvoz do nemocnice.

Prišiel ma zobrať človek, ktorý tiež priložil drievko do ohníka. Bol však ochotný, milý a starostlivý. Absolvoval so mnou všetky lekárske vyšetrenia a je zvedavý na výsledky možno viac ako ja. Otázka je, či je zvedavý kvôli mne alebo kvôli sebe, aby nemal výčitky, že mi ublížil a že aj jeho rozhodnutie opustiť ma tiež prispelo ku dosiahnutiu vrcholu psychického vypätia a telo si jednoducho povedalo DOSŤ.

Ubehlo ešte málo času od chvíle, keby mi bolo povedané, že si môj láskoš vie svoj život predstaviť aj inak. Snažím sa, aby mi bolo dobre, no nie vždy to ide a hlavne, keď za tým všetkým ostalo asi milión otáznikov a pre mňa otvorených vecí.

O tom však možno niekedy inokedy.... Idem zotavovať svoje telo, nech opäť nazbiera silu a čoskoro mi slúžilo v plnej paráde.