Všetko okolo mňa

Sobotny vecer.... straveny v spolocnosti svojich kamaratov.... vsemozne snaziacich sa ani nevyslovit meno cloveka, ktory je tiez ich kamaratom, a ktory je dovodom mojich smutnych dni.

Prebudenie do nedelneho rana bolo opat uderom reality. Vedla mna nebol nik, ku komu by som sa mohla pritulit. Nie je pre koho pripravit ranajky a nie je s kym sa tesit z vynimocne slnecneho dna. Pri pohlade na prazdnu polovicu postele sa mi zacina byt smutno. Stale neverim tomu, ze to nie je len zly sen....

Samota mi nikdy nevadila, dokonca som bola rada, ze mam chvilu pre seba samu.... ale opustenost boli. Tak ako ma boli kazde rano pohlad na prazdnu polovicu postele, tak ako ma boli pohlad na uz nejaky cas nepouzitu zubnu kefku zelenej farby, tak ako ma boli, ze uz nie je moj....

Stale mam v sebe malilinky kusok nadeje, ze sa to zmeni.... aj ked muselo by sa stat prilis vela veci....... budem verit, budem dufat... tak mi drzte palce....